V nasledujúcich vstupoch sprístupníme širokej verejnosti niektoré informácie (aspoň v stručnej forme) o slovenskom menšinovom školstve v Bulharsku v 20. storočí. Východiskom bude odborná stať Slávka Churého, ktorá bola uverejnená v Ročenke Spolku Slovákov z Bulharska (Bratislava, 1993, zostavil Štefan Zelenák).
Najľudnatejšou slovenskou dedinou v Bulharsku bola Gorna Mitropolija. Slováci tu žili s nadpolovičnou väčšinou bulharského obyvateľstva. Národnú spásu a zachovanie svojho jazyka videli v kostole a najmä v slovenskej škole. Rozhľadenejší z nich vyhľadávali styky s Turčianskym Svätým Martinom a miestnymi inštitúciami. Kultúrne snahy slovenských usadlíkov a smäd po kultúrnom vyžití v národnom prostredí vyústili v založenie čitateľského spolku „Razvitie“. Spolková činnosť zdôrazňovala pocit spolupatričnosti, nutnosť vzájomnej pomoci a umožňovala do určitej miery národné, kultúrne a spoločenské vyžitie. Spolok mal vlastného bibliotekára, ktorým bol v roku 1899 Pavol Filko. S jeho menom sú spojené pokusy o slovenské vyučovanie v dedine. Spolok sa v roku 1899 obrátil na redakciu Slovenských pohľadov, aby mu pravidelne zasielala časopis. Členovia spolku sa sťažovali na nezáujem a neporozumenie redakcie, čo zapríčiňovalo ťažkosti a problémy vo vzdelávaní Slovákov v národnom duchu. Skromné počiatky slovenského školstva v Gornej Mitropoliji spadajú do rokov 1904 1905, keď slovenskí kolonisti požiadali bulharské úrady o povolenie vyučovať deti vo voľnom čase po slovensky. Za učiteľa si zvolili už spomínaného Pavla Filku, ktorý ako samouk vyučoval slovenčinu a náboženstvo. Experiment sa však nevydaril, pretože už v roku 1909 znova žiadali sofijské ministerstvo národnej osvety, aby im povolilo osobitnú evanjelickú školu s vyučovacím jazykom slovenským. Do skončenia prvej svetovej vojny však neuspeli a slovenského ducha medzi krajanmi udržiavali starší obyvatelia a evanjelickí kazatelia.
Po vzniku ČSR vzájomné vzťahy s bulharským štátom boli relatívne dobré, i keď nedosiahli úroveň československo-rumunských stykov. Postavenie slovenského učiteľa v novom štáte sa v mnohom zlepšilo. Dostalo sa mu väčšieho ocenenia. Niektorí z nich slobodu svojho národa prežívali istý čas v Bulharsku, kde sa zaslúžili o vyučovanie materinského slovenského jazyka. Novozakladané slovenské školy sa stali osou národného a kultúrneho života.
Ministerstvo školstva v Sofii povolilo slovenskú školu v Gornej Mitropoliji 27. apríla 1923, na základe čoho prišla do obce prvá slovenská učiteľka Mária Matějovská z Bratislavy. Stretla sa s veľkými ťažkosťami, pretože proti slovenskej škole sa postavili niektorí významnejší, ale menej vzdelaní Bulhari, ba aj evanjelický pastor Martin Beňo, zrejme z prestížnych dôvodov. Po rozličných peripetiách sa podarilo školu otvoriť, hoci o niečo neskoršie. Správkyňa Verejnej slovenskej školy v Gornej Mitropoliji (vtedajší úradný názov) Mária Matějovská bola agilná a dobre pripravená na svoju profesiu. Škola nadviazala kontakty s Maticou slovenskou v Martine, ktorá ju zásobovala potrebnými učebnicami a knihami. „Nedáme zabudnúť našej detve, že sú synmi a dcérami slovenského národa a budeme sa vždy usilovať rozširovať česť národnú aj tuná na Balkáne“, písala v liste z 15. novembra 1924, keď ďakovala za zásielku kníh. Podľa jej poznatkov Slováci, ktorí osídlili Gornú Mitropoliju, boli národne uvedomelí a zachovali si materinskú reč. Usilovali o to, aby deti zostali verné odkazu slovenských rodičov. Československý národný dom T. G. Masaryka v Gornej Mitropoliji vyvíjal od roku 1924 maximálne úsilie, aby zabezpečil vybudovanie novej školskej budovy. Určitá aktivita v tomto smere sa prejavila aj v ostatných dedinách, v ktorých žili Slováci vo väčšom počte. Každá obec bola vlastne malým národno-kultúrnym centrom. Slováci aj pomocou vyslanectva ČSR v Sofii získali právo mať vlastnú slovenskú školu, chýbali však finančné prostriedky. V roku 1924 slúžil provizórne ako učebňa evanjelický kostol s tehlovou dlážkou a so skromným zariadením. Novú školskú budovu zamýšľali stavať na jar roku 1925. Stavebný pozemok už zakúpili a mali pripravených 90 tisíc kusov tehál. Situáciu však skomplikovali živelné pohromy. Severné Bulharsko postihla v tom roku veľká povodeň spojená s častými búrkami. Slávnosť kladenia základného kameňa školy sa konala až 6. júna 1926 a stavať sa začalo 17. júna. Stavbu skončili cez prázdniny v roku 1929. Školu si obyvatelia vystavali svojpomocne. V prízemí boli učebne a poschodie bolo prispôsobené na byty pre učiteľov. Tým sa zavŕšilo mnohoročné úsilie Slovákov získať vhodné priestory na vzdelávanie a výchovu dorastajúcej generácie.
Počet slovenských žiakov utešene vzrastal. V školskom roku 1924/1925 ich bolo 70, o rok neskoršie už 84. V roku 1929/1930 škola mala 101 žiakov v ľudovej a 31 v meštianskej škole. Vtedy bola na vrchole rozkvetu. V dôsledku prekážok zo strany bulharských úradov došlo k úpadku školy, ktorú koncom školského roku 1933/1934 zatvorili. Po veľkých ťažkostiach sa ju podarilo obnoviť, ale nie ako samostatnú, iba ako doplňovaciu dvojtriednu školu so štyrmi slovenskými vyučovacími hodinami týždenne. Pritom v tomto období žilo v Gornej Mitropliji 819 Slovákov a bol dostatok školského dorastu. Ako doplňovacia existovala škola aj v období Slovenskej republiky.
Naše školské orgány nemali v roku 1945 reálnu predstavu o situácii slovenského obyvateľstva v Bulharsku, keďže spojenie prakticky nejestvovalo. O slovenských školách získali skúpe poznatky od bulharskej delegácie, ktorá sa zúčastnila na Všeslovanskom zjazde v Bratislave. Snahou Slovenskej ligy bolo obnoviť slovenské školstvo aspoň v takom rozsahu ako v roku 1934. Podarilo sa získať minimálne financie na krytie osobných a vecných výdavkov, najmä na nákup učebníc a iných pomôcok, ako aj na zariadenie škôl. Slovenská základná škola a progymnázium (meštianska škola) v Gornej Mitropoliji bola v roku 1947 poštátnená. Časť pôžitkov slovenským učiteľom mala poskytnúť podľa dohody bulharská strana, s čím však boli vždy problémy, najčastejšie chýbali peniaze na výplaty. Základná škola sa skladala z troch tried (postupný ročník 1-5), meštianska mala tri triedy. Výučbu obstarávali dvaja slovenskí učitelia a bulharská učiteľská sila. S jej ustanovením boli ťažkosti. Všetky slovenské deti boli zaškolené. Napriek poštátneniu školu vydržiavala čiastočne na svoje náklady slovenská obec. Platila za vykurovanie, upratovanie a odmeňovala školníka. Učiteľský zbor zápasil s nedostatkom finančných prostriedkov aj dva roky po vojne. Márne bolo úsilie riaditeľa školy zabezpečiť u bulharskej správy finančné prostriedky na riadny chod a vyučovanie. Školský rok 1949/1950 začal 5. septembra, tak ako na všetkých bulharských školách. Do základnej školy sa zapísalo 42 žiakov, meštiansku školu navštevovalo 21 žiakov. Učiteľský zbor tvorili riaditeľ Jozef Kukliš, odborná učiteľka Ida Kuklišová a bulharský pedagóg. Na meštianskej škole sa vyučovala slovenčina a po slovensky matematika, prírodopis, chémia, fyzika, vlastiveda, hudobná výchova, kreslenie a ručné práce. Učiteľ bulharských predmetov mal vyučovať bulharčinu, dejepis, zemepis a telesnú výchovu. Vo vyšších postupných ročníkoch sa vyučovala nemčina a ruština. Na bulharské predmety sa používali učebnice pre bulharské školy. Na predmety vyučované po slovensky v nižších ročníkoch boli k dispozícii šlabikáre, čítanky a cvičebnice slovenského jazyka pre všetkých žiakov. Na premety vo vyšších ročníkoch boli slovenské učebnice len v jednom exemplári pre vyučujúceho. Napriek odporu slovenského obyvateľstva základná a meštianska škola bola výnosom Povereníctva školstva v Bratislave č. 1232 z 5. januára 1950 zrušená a miesto nej ustanovili doplňovaciu školu, pretože viac ako polovica slovenských rodín sa vrátila v decembri 1949 do ĆSR. Zostalo tu však viacero slovenských rodín s 30 školopovinnými deťmi. Veľvyslanectvo ČSR v Sofii navrhlo ešte 19. decembra 1949 zmeniť školu na doplňovaciu, proti čomu Slováci osobitným listom protestovali a požiadali povereníctvo, aby slovenská národná a stredná škola v Gornej Mitropoliji fungovala do konca školského roka 1949/1950. Prechod detí do bulharskej školy by zapríčinil značné ťažkosti vo výučbe. Rodičia odôvodnili svoju žiadosť tým, že na reemigráciu sa zatiaľ neprihlásili preto, že im nevyhovovali podmienky a predpokladali, že sa presídlia neskoršie. Reemigrácia poznamenala život v celej obci a zapríčinila nepravidelnosť vo vyučovaní. Bulharská učiteľská sila nebola vôbec ustanovená, riaditeľ školy bol zaneprázdnený, keďže bol členom odhadnej komisie v spojitosti s prípravou presídlenia krajanov. Učiteľský zbor opustil služobné miesta 31. januára roku 1950 a škola zanikla odchodom Slovákov do ČSR.
Menej početná, ale aktívna slovenská kolónia žila v obci Podem (predtým Mrtvica), tiež Plevensko. Dedina leží zhruba 20km od Dunaja. Príchodom Slovákov a ich trvalým usadením sa zdvihla životná úroveň domáceho obyvateľstva. Celkový kolorit dediny sa zmenil. Noví osadníci priniesli so sebou pluh a iné modernejšie poľnohospodárske stroje a náradie. Vyššou úrovňou bytovej kultúra sa stali bulharským spoluobčanom príkladom, a to aj v odievaní. V Podeme boli štyri čisto slovenské ulice. Domy boli výstavné, obklopené záhradami. Všade panovala čistota. Dejiny slovenského školstva sa tu začínajú v roku 1907, bol to však iba nesmelý pokus niekoľkých národne uvedomelých nadšencov, ktorých na myšlienku priviedol evanjelický farár Adam Vereš. O výučbu čítania, písania a počtov sa až do skončenia prvej svetovej vojny starali laici, a to iba príležitostne. Nositeľom slovenských národných a kultúrnych snažení mohla byť iba organizovaná škola a učiteľ. Vyučovanie v slovenskej škole v Podeme začalo za hmotnej podpory československého ministerstva školstva. Prvým slovenským učiteľom tu bol v školskom roku 1928/1929 Václav Műller, ktorý sem prišiel zo Sofie. Nežil tu v prepychu, ale jeho spoločenské postavenie bolo na primeranej úrovni. Spočiatku vyučoval v priestoroch bulharskej školy a v evanjelickom kostole. Novú budovu slovenskej školy začali stavať na pozemkoch, ktoré darovali miestni slovenskí obyvatelia. Dokončili ju v roku 1934, keď bolo slovenské menšinové školstvo nariadeniami bulharských úradov značne obmedzené. Škola neprerušila činnosť ani po rozpade ČSR. Koncom marca 1939 správca školy požiadal Maticu slovenskú o zaslanie obrazov slovenských hradov, miest a pohorí, aby si žiaci mohli predstaviť krásy rodnej zeme ich predkov. Školu potešili najmä obrazy s tematikou Vysokých Tatier, Bratislavy, Bradla, Trenčína a Ružomberka. Na rozvoj slovenského školstva už po vzniku Slovenskej republiky prispievali aj iné inštitúcie. Poisťovacia banka Slavia v Bratislave sa rozhodla obdarovať na Vianoce 1939 slovenskú doplňovaciu školu v Podeme knižným darom v hodnote 500 korún. Akciu sprostredkúvala Matica slovenská s tým, že knihy poskytne za režijnú cenu, aby sa za príslušnú sumu získalo čo najviac exemplárov kníh pre bulharských Slovákov.
V Podeme žilo menej Slovákov ako v Gornej Motropoliji. Podľa bulharského sčítania obyvateľstva z roku 1946 tu narátali 178 Slovákov ( 96 mužov a 82 žien) oproti 2359 Bulharom. Slováci boli predovšetkým roľníci, ale aj robotníci, hlavne tehliari a našlo sa aj zopár obchodníkov. V obci bola štvortriedna národná a meštianska škola s bulharským vyučovacím jazykom. Do slovenskej školy chodilo 26 Slovákov iba na doplňovacie vyučovanie. Prihlásili sa aj traja žiaci bulharskej národnosti, ktorých matky boli Slovenky. V ich domácnostiach sa hovorilo po slovensky, čomu sa prispôsobil i otec Bulhar. V slovenčine sa vyučovala prvouka, vlastiveda, dejepis a zemepis ČSR, slovenčina (gramatika a pravopis) a spev. Ostatné predmety sa učili v bulharskej škole. Slovenská škola bola umiestnená v budove, ktorej majiteľom bola miestna odbočka Československého národného domu T. G. Masaryka. Vecné náklady na školu si hradili Slováci vo forme príspevkov. V roku 1948 správkyňou škola bola Mária Osuská. Bývala v školskom byte na poschodí. Služobné požitky jej vyplácalo Povereníctvo školstva a národnej osvety v Bratislave. Chýbali najmä učebnice vlastivedy, dejepisu a zemepisu, hoci tieto predmety boli vlastne jadrom slovenského vyučovania tejto doplňovacej školy. Povereníctvo školstva v duchu vtedajšej politickej línie kládlo dôraz na to, aby sa žiaci na hodinách oboznamovali s výsledkami dvojročného plánu, so zvyšovaním životnej úrovne v ČSR, spriemyselňovaním Slovenska s päťročným plánom. Podrobné učebné osnovy boli vypracované podľa najnovších smerníc z 30. augusta 1948. počítalo sa s tým, že počet školopovinných detí sa zvýši, ak by nedošlo k reemigrácii. Podemskí Slováci, ktorí boli na poľnohospodárskych prácach v ČSR, sa totiž postupne vracali do Bulharska. Otváracia správa Slovenskej doplňovacej školy v Podeme za školský rok 1949/1950 dokumentuje zvýšenie počtu slovenského obyvateľstva oproti sčítaniu v roku 1946 vrátane školopovinných detí, ktorých bolo tesne pred reemigráciou 31. Vtedy sa vyučovalo dvakrát v týždni, a to v stredu a sobotu. O udržiavanie budovy sa staral osemčlenný školský výbor, ktorého predsedom bol Pavol Holík. Bol to posledný rok existencie školy, ktorá zanikla odchodom väčšiny slovenských rodín do starej vlasti. Zo 198 Slovákov ich odišlo 172. V Podeme zostalo sedem rodín so šiestimi školopovinnými deťmi. Prospech žiactva bol vcelku dobrý. Predbežná klasifikácia sa uskutočnila 31.decembra 1949, pretože zvyšujúce deti prestupovali do bulharskej školy. Učebná látka sa prebrala v skrátenom rozsahu, pretože sa brala zreteľ na deti, ktoré odišli do ĆSR. Za zmienku stojí, že zdravotný stav slovenskej mládeže bol vyhovujúci, lekár navštevoval školu pravidelne a konštatoval, že sa tu nevyskytli epidemické choroby. Slovenská doplňovacia škola v Podeme bola úradne zrušená 12. novembra 1949. Likvidáciu vykonalo veľvyslanectvo ČSR v Sofii.
Slováci osídlili aj Brašljanicu a dosť dobre tu spolunažívali s bulharským roľníckym obyvateľstvom. Koncom 20. rokov minulého storočia tu žilo okolo 150 Slovákov, takže obec bola najmenšou slovenskou enklávou na Plevensku. Prvým slovenským učiteľom sa tu stal Jozef Rusko z Banskej Bystrice, ktorý začal vyučovať po slovensky v budove bulharskej meštianskej školy 1. októbra 1928. Vyučoval len čítanie, písanie a spev, bez učebníc, a všetky triedy v jednom oddelení. Jeho zásluhy spočívajú aj v tom, že sa postaral o založenie slovenskej obecnej knižnice z darov, ktoré poskytla Matica slovenská. Jozefa Rusku vystriedal v roku 1930 nový pedagóg, a to Jozef Novák z Pohorelej pri Brezne. V nasledujúcich rokoch sa vymenili viacerí učitelia. Ako správca školy tu zanechal od roku 1932 trvalé stopy Tomáš Topoľský. Medzi krajanmi rozširoval Slovenské pohľady, ktoré boli jediným literárnym časopisom dostupným chudobnej krajanskej kolónii. Po ňom prišiel do Brašljanice Ján Michalko, horlivý národovec, ktorý sa zaoberal literatúrou. Vynikol ako prekladateľ z bulharčiny. Preložil aj román Pod igoto (Pod jarmom) od bulharského spisovateľa Ivana Vazova. V samostatnej knižnej publikácii spracoval dejiny Slovákov v Bulharsku.
Učitelia na slovenských menšinových školách v Bulharsku boli dušou spolkového života a činnosti. Bulharskí Slováci boli členmi odbočiek Československého národného domu T. G. Masaryka, ktorého ústredie sídlilo v Sofii. V Brašljanici bol v roku 1933 jednateľom odbočky učiteľ Ján Michalko. Odbočky spolupracovali s Maticou slovenskou, ktorá bola spolu so Slovenskou ligou garantom slovenského menšinového školstva. Postavenie Slovákov však nebolo jednoduché. Ich situáciu komplikovali hospodárske problémy a postavenie učiteľov zasa nevyjasnené vzťahy s bulharskou školskou správou. V liste odbočky Československého národného domu T. G. Masaryka v Brašljanici z 28. februára 1933 sa prosto konštatuje, že „žiť v cudzine po slovensky nie je ani tak ľahké, jak mnohí na Slovensku myslia“. Život vlastne všetkých Slovákov sa sústreďoval okolo slovenských škôl, odbočiek a kostolov. Ján Michalko spolu s predsedom odbočky v Brašljanici zorganizoval 28. októbra 1934 oslavy Dňa slobody. Matici slovenskej poďakovali za pomoc morálnu, hmotnú a knižnú. Väčšina príslušníkov slovenskej kolónie v Bulharsku nikdy nebola na Slovensku. Potvrdzuje to spomínaný list, v ktorom Slováci prejavili nadšenie, že sa môžu slobodne hlásiť k slovenskému národu, „hoci sme Vás nevideli a nikdy na Vašu slobodnú zem nevstúpili“.
Slovenské školy v Bulharsku fungovali nielen ako vzdelávacie ústavy, ale aj ako kultúrne a osvetové inštitúcie. Zohrali významnú úlohu vo výchove detí. Nebyť ich, slovenská mládež by čoskoro stratila kontakt so starou vlasťou. Pravda, dôležitým faktorom tu bol slovenský pedagóg.
Pavel Hekel