Tomáš Topoľský (1909 – 1985)
Prví učitelia prišli z Československa, zväčša českej národnosti, síce obetaví a pracovití, chápajúci svoje povolanie ako poslanie, no predsa len aj im trvali istý čas, kým sa prispôsobili novému prostrediu a kým vnikli do „tajov“nárečia tamojších krajanov. No už veľmi skoro sa dostala na program dňa aj otázka výchovy a prípravy vlastnej inteligencie – najmä učiteľov – spomedzi tamojších Slovákov.
Jedným z prvých, ktorí odišli na Slovensko získavať vyššie vzdelanie, bol Tomáš Topoľský, rodák z Gornej Mitropoljie. V tejto obci s najväčším počtom Slovákov sa narodil 23. júna 1909. Jeho rodičia i starí rodičia pochádzali zo Starej Pazovy. Mladý Tomáš po vychodení základnej a meštianskej školy (v Bulharsku tento typ školy nazývali progymnázium) v Gornej Mitropolji sa na radu učiteľov rozhodol odísť študovať do Československa. Rozhodujúcu úlohu pri tomto závažnom rozhodnutí zohrali učitelia, najmä pani Mária Matějovská, ktorí včas postrehli u mladého Tomáša také vlastnosti, ako pracovitosť, húževnatosť, vyrovnanosť a ochotu vždy pomôcť tým, ktorí sú na pomoc odkázaní.
Štúdium na učitelskom ústave v Modre nakoniec úspešne zavŕšil v roku 1928. Úspešnému záveru štúdia však predchádzali krušné roky štúdia vo vinohradníckom mestečku.
14. 9. 1928 nastúpil na svoju prvú učiteľskú „štáciu“ vo svojej rodnej dedine. Krátko pôsobil aj na slovenskej škole v Brašljanici, no väčšinu času strávil na československej ľudovej a meštianskej škole v Gornej Mitropolji, ktorú musel opustiť v roku 1940. Tomáš Topoľský po odvolaní z Bulharska vyučoval na školách v Michalovciach. Ani tu nestál bokom a aktívne sa zapojil do verejnej a osvetovej činnosti. Záslužná bola jeho práca v tamojšom ochotníckom rkúžku, v ktorom pripravil a sám si zahral v niekoľkých hrách (Kráľ Svätopluk, Marína Havranová a niektorých ďalších).
V rokoch 1947 – 1951 pôsobil na Veľvyslanectve ČSR v Sofii vo funkcii kultúrneho atašé. Po splnení svojej diplomatickej misie pracoval na ústredných úradoch v Bratislave a začas bol aj riaditeľom Československého kultúrneho strediska v Sofii. Aj v týmto rokoch aktívne pôsobil pri rozvíjaní Československo-bulharských vzťahov.
Ani po vojne nezabudol na svojich krajanov. Už v roku 1945 využil svoju účasť na kongrese osvetových pracovníkov v Sofii a navštívil „naše dediny“ a na „tvári miesta“ zisťoval možnosti vyslania slovenských učiteľov na tamojšie menšinové školy. Medzi krajanmi je vysoko cenená aj jeho pomoc, ktorú im poskytol počas repatriácie „našich ľudí“ do Československa.
Štefan Zelenák