Spomedzi učiteľov a farárov, ktorí pôsobili medzi nami v Bulharsku, nemôžeme nespomenúť evanjelického farára Theodora Bálenta (1871 – 1938).
Theodor Bálent sa narodil 4. decembra 1871 ako syn evanjelického farára. Strednú školu vychodil v Trenčíne a na evanjelickem lýceu v Bratislave, kde roku 1890 maturitou zavŕšil svoje stredoškolské štúdiá. Už v rokoch stredoškolských štúdií dozrelo v ňom rozhodnutie pripraviť sa na náročnú a zodpovednú prácu farára. Teológiu študoval v Bratislave a v Erlangene. Po vysvätení v roku 1895 účinkoval v cirkevnom zbore na Myjave a v Prievidzi, odkiaľ roku 1904 odišiel do Ameriky, kde pôsobil vo viacerých cirkevných zboroch (South Aharon, St.Louis a Allegheny). Keďže patril k tým farárom, ktorí svoje poslanie dušpastiera chápali oveľa širšie, veľmi skoro rozšíril svoje pôsobenie aj na iné oblasti (napr. úspešne redigoval prvé ročníky známeho časopisu Svedok).
Z USA viedla jeho cesta v roku 1910 do Bulharska, kde s veľkým nadšením pustil sa do záslužnej a všestrannej starostlivosti o našich rodákov. Usadil sa v Gornej Mitropoliji a odtiaľ duchovne zaopatroval slovenských evanjelikov aj v Podeme (vtedy ešte Mrtvica) a Brašljanici. Nadviazal na záslužnú prácu svojho predchodcu Adame Vereša, ktorý sa medzitým stal evanjelickým po nemecky kážucim farárom v Krčedíne.
Theodor Bálent, verný svojmu chápaniu poslania evanjelického farára, usiloval sa aj o národné, kultúrne a vzdelanostné povznesenie našich krajanov. S nimi tu prežil aj kruté okamžiky balkánskych vojen i ťažké následky prvej veľkej vojny. Na zreteli mal aj dobré vzťahy s miestnymi úradmi, ale aj s tými vyššími v Sofii. Jeho starostlivosť o našich rodákov bola natoľko všestranná a intenzívna, že ho právom nazvali „druhým konzulom“ Slovákov v Bulharsku po Samuelovi Zachejovi. Plodné účinkovanie T. Bálenta „v našich dedinách“ bolo ukončené 4. júla 1919. Naplnila sa jeho dávna túžba vrátiť sa domov na Slovensko a tu v prospech vlasti a cirkvi ďalej pokračovať v započatom diele.
Po návrate do Československa stal sa vojenským farárom na zborovom veliteľstve v Košiciach, kde pôsobil až do roku 1931, keď prešiel do výslužby v hodnosti podplukovníka. Na odpočinok utiahol sa do Nového Mesta nad Váhom, kde aj v r. 1938 zomrel.
Hádam najvýstižnejšiu charakteristiku T. Bálenta podal Juraj Struhárik, farár z Horných Bziniec, keď nad jeho rakvou okrem iného povedal: „Dobrý Pán nech dá svojmu vernému delníkovi tichého odpočinutia i večnej slávy a nech zveľadí dedičstvo bohatej jeho práce, vykonanej na poli cirkvi i národa doma i v zahraniční.“
Štefan Zelenák
