Z rozprávania Miloslava Ambruša

Úvodom pár údajov

Predkovia pochádzali z obce Španie Pole v gemerskej župe. V dobe reformácie sa presťahovali do Slovenského Komlóša a odtiaľ do Nadlaku v Rumunsku. V roku 1901 sa moji rodičia presťahovali do Bulharska, kde sa po vyhnaní Turkov po päťstoročnej okupácii poskytovali možnosti získať pôdu na poľnohospodárske obrábanie ako zdroj pre živobytie. Viac sa môžete dočítať v ročenke Spolku Slovákov z Bulharska z roku 2008, v ktorej túto históriu opisuje prof. Janko Botík.

V roku 1926 sa Ambrušovci, bratia Pavel, Martin, Juraj a Ján, po realizácii pozemkovej reformy v Československu, presťahovali aj s rodinami na Žitný ostrov v okrese Dunajská Streda, obec Dolný Štál, kolónia Tônepusta. Tam im v obecnom katastri  bola štátom pridelená pôda na splátky, na dobu tridsať rokov. Na tejto pôde hospodárili. Kolóniu tvorilo desať rodín, štyri rodiny prisťahované z Bulharska, päť rodín z Nadlaku a jedna rodina z kopaníc na Slovensku. Všetky tieto rodiny boli slovenskej národnosti.  Obyvateľov obce Dolný Štál tvorili občania maďarskej národnosti. Školstvo existovalo len s vyučovacím jazykom maďarským a cirkevné zbory rímskokatolícky a reformátorský takisto. Na Tônepuste pochádzalo zo spomínaných desať rodín šestnásť školopovinných detí slovenskej národnosti. Okrem začiatočných problémov s obrábaním pôdy vyvstal problém riešiť aj zriadenie slovenskej školy, vrátane výstavby budovy pre túto školu.  Spoločnými silami sa tento problém vyriešil. S obsadením učiteľského miesta nebol problém, pretože najmladší brat z rodiny Ambrušovcov Ján túto funkciu mohol vykonávať, lebo ešte v Bulharsku absolvoval zodpovedajúcu kvalifikáciu. Absolvoval len aprobačné skúšky z jazyka slovenského. Po ukončení základnej školy sa pokračovalo v dochádzke na meštianskej škole v Dunajskej Strede. To znamenalo denne dochádzať 3,5 km na železničnú stanicu Horný Štál a 10 km vlakom do Dunajskej Stredy.

Hospodáreniu na pôde sa  v priebehu 2 až 3 rokov začalo dariť, a tým sa mohli plniť aj povinnosti splácať anuitu za prenajatú pôdu. O vzdelanostný vývin detí bolo teda postarané a kultúrny život dospelých spočíval v čítaní kníh a časopisov. Pamätám sa, že otec obľuboval literatúru od spisovateľa Janka Čajáka. Bola mu táto téma blízka, lebo pojednávala o živote Slovákov na Dolnej Zemi. Dospelí občania sa okrem toho organizovali  v účinkovaní v tamborášskom hudobnom zbore v počte 15 až 18 členov. Zbor viedol presídlenec z Nadlaku Ján Gregor, obyvateľ Tônepusty. V tomto zbore pôsobili aj občania kolonisti českej národnosti z kolónie Milénium pri Veľkom Mederi. Hudobné nástroje si zadovážili z Juhoslávie. Koncertné vystúpenie uskutočňoval súbor na slovenských kolóniách po Žitnom ostrove ba aj ďalej. Presunovanie sa uskutočňovalo na bicykloch. Okrem tejto kultúrnej a zábavnej činnosti bola na Tônepuste poskytovaná pomoc mladým ľuďom zo zahraničia, vo forme pobytu u nás cez školské prázdniny. Spomeniem prípad Tomáša Topoľského, ktorý pochádzal zo Starej Pazovej v Juhoslávii a Zuzky Ďuricovej z Gornej Mitropolie, ktorí takmer všetky školské prázdniny trávili u nás. Po ukončení štúdia obidvaja pôsobili na slovenskej škole v Gornej Mitropolii ako učitelia.

Po dvanástich rokoch života na Tônepuste prišiel rok 1938, Mníchovská dohoda a Viedenská arbitráž. Na základe týchto dokumentov bolo južné Slovensko pričlenené k Maďarsku. Po polročnom utrpení nastalo naše vysťahovalectvo. Bol to doslova teror. Môj otec musel ešte v priebehu okupovania tohto územia maďarskou armádou ujsť na Slovensko, lebo mu hrozila likvidácia. Pracoval v Bratislave, v prístave ako nakladač tovaru. Každý dospelý občan Tônepusty sa musel denne hlásiť na žandárskej stanici v Dolnom Štáli. Z tejto doby spomeniem jednu príhodu. Moja teta sa chystala piecť chlieb v domácej peci. V slamienkoch mala uložené surové cesto. Do miestnosti vstúpil maďarský žandár a bez akejkoľvek príčiny jej kopol do slamienkov s cestom, ktoré sa vyvrátilo na zem. Keď sa teta slovne ohradila, prečo to robí, telesne ju inzultoval zauchami podľa ich morálky. Najprv bič, potom slovo resp. nadávka.

Po polročnom utrpení nastalo úplné vyhnanstvo všetkých obyvateľov kolónie. Naša rodina bola orgánmi Slovenského štátu umiestnená v Stupave na majeri grófa Károlyho, kde sa živila na árendovanej pôde. Štyri rodiny Ambrušovcov hospodárilo na árendovanej pôde kolektívne. Počas rokov 1939-45 sa žilo na tomto pôsobisku veľmi poskromne. Po druhej svetovej vojne sa uskutočnil návrat späť na Tônepustu. Pokračovalo sa v hospodárení. Väčšina dospievajúcich potomkov 1939 – 45 ukončilo stredné školy a dvaja z nich vysokoškolské vzdelanie.

V roku 1948 sa udiali nasledovné politicko-hospodárske zmeny:

-          nastolil sa ľudovo-demokratický režim

-          nastolila sa tendencia kolektivizácie obrábania pôdy a zakladania JRD

-          uskutočnilo sa občianske zrovnoprávnenie občanov maďarskej národnosti.

Keďže spoločné hospodárenie na pôde nebolo pre nás cudzou záležitosťou, nebol problém založiť JRD s celoobecnou pôsobnosťou v Dolnom Štáli. Na čelo družstva bol ustanovený Juraj Ambruš, roľník, prisťahovalec z Nadlaku.

Uplatňovanie politickej tendencie triedneho boja začiatkom 50-tych rokov malo za následok, že roľníci typu kolonistov slovenskej alebo českej národnosti boli kvalifikovaní ako nežiadúci živel robotnícko-roľníckej triedy. Dopad tejto kvalifikácie spôsobil  vylučovanie Slovákov z JRD bez možnosti uplatňovať sa v poľnohospodárstve. Nastala doslova likvidácia slovenských a českých kolónií. Ich obyvatelia sa rozpŕchli po celej republike a hľadali uplatnenie, kde sa dalo. Takýto osud stihol obyvateľov kolónií Túzok, Milénium, Štúrová, Okánikovo, Tônepusta a mnoho ďalších po celom južnom Slovensku. Slovenský živel na Žitnom ostrove sa ocitol na ústupe a trvá dodnes.

Hodnotiť súčasnú situáciu z tohto pohľadu ale nie je už v mojom vystúpení rozoberané obšírnejšie. Spomeniem iba pár postrehov. Provokácie príslušníkov organizácie Jobbik v Komárne, presadzovanie realizácie 64 žúp, zrušenie Benešových dekrétov, Trianonskej dohody a revízie záverov II. Svetovej vojny a ďalšie,  demonštrácie maďarských gárd v Kráľovskom Chlmci, šarvátky na futbalovom ihrisku v Dunajskej Strede.

Ak to porovnám so situáciou práv maďarskej menšiny u nás, či už v školstve, kultúre, alebo v politickej oblasti, je neporovnateľná s podmienkami Slovákov v Maďarsku.

Jedno porovnanie za všetky. Pred pár rokmi som sa zúčastnil na stretnutí Slovákov zo zahraničia v Galante. Vystúpil tam Gregor Papuček z Maďarska. Povedal toto: „Viete, my síce v Maďarsku žijeme, ale dýchať nám nedajú“. Pýtam sa, aký je rozdiel medzi obdobím platnosti postupných Aponiho zákonov a dneškom. Podľa mňa žiaden.

 

Diskusný príspevok prednesený v rámci rozpravy k prednáške venovanej 95.výročiu vzniku ČSR. (30.10. 2013)

© Spolok Slovákov z Bulharska 2008. Design by Riot Design © 2008. Webdizajn a výroba © Altamira Softworks 2008.. Toplist