Krajania v Bulharsku v literárnej tvorbe Márie Topoľskej
Kľúčovú úlohu medzi Slovákmi na Dolnej zemi všeobecne a v Bulharsku osobitne mali učitelia, ktorí svojou obetavosťou prispeli k záchrane tejto odlomenej haluze nášho národa. Medzi učiteľmi pôsobiacimi medzi našimi krajanmi v severnom Bulharsku bolo veľa takých, na ktorých si naši rodáci dodnes s úctou spomínajú. To sú tí učitelia, ktorí svoje pôsobenie medzi žiakmi nepovažovali len za svoje občianske povolanie, ale ho pociťovali predovšetkým ako svoje poslanie.
Keď sa zídu viacerí krajania, medzi rečou si nikdy nezabudnú spomenúť na kazateľov a učiteľov, ktorí svojim pôsobením zanechali trvalú stopu v spomienkach dosiaľ žijúcich krajanov. Jednou z nich je aj „naša pani učiteľka“ Mária Topoľská, rodená Kučerová, ktorá medzi nami pôsobila dlhých jedenásť rokov. Keď sa s odstupom času zamýšľame nad jej obetavou prácou, môžeme bez zveličovania povedať, že zo semienok národného povedomia, ktoré do našich sŕdc s trpezlivosťou jej vlastnou zasievala, vyrástli nádherné a zdravé plody oddanosti a lásky k svojej vlasti.
Nuž, priblížme si aspoň v krátkosti životné osudy Márie Topoľskej. Ozaj, s akými pocitmi prichádzala čerstvá absolventka Štátneho pedagogického ústavu v Prešove začiatkom jesene v roku 1929 do dosť zanedbanej, v letných horúčavách zaprášenej a jesenných pľúšťach zablatenej Gornej Mitropolije kdesi v severnom Bulharsku? Či verila, že práve tu sa naplnia jej sny o ťažkej a zodpovednej práci učiteľa? Či dúfala, že tu nájde svoju lásku, svoje šťastie? O tom, a určite aj inom, sa zamýšľala. Ale priveľmi vajatať nebolo kedy. Robota čakala medzi deťmi, medzi dospelými, čo-to bolo treba spraviť v osvete i kultúre. A tak mladej učiteľke neostávalo nič, len sa pribrať do roboty, spoľahnúť sa na vedomosti úspešne zavŕšené maturitou, podučiť sa od kolegov, spoľahnúť sa aj na porozumenie rodičov.
„Naša pani učiteľka“ sa pomerne rýchlo prispôsobila pomerom v Gornej Mitropoliji, čo jej umožnili aj vlastné predchádzajúce skúsenosti a často trpké „univerzity života“. Už od detstva jej prichodilo boriť sa s nepriazňou osudu. Narodila sa 10.11.1909 v robotníckej rodine, otec kovorobotník zomrel ako vojak v roku 1918, matka tlačiarenská robotníčka, neskôr žena v domácnosti, zomrela v roku 1933 v Sofii. Budúca vynikajúca učiteľka základné vzdelanie získala v Prahe, v Baia Mare a v československej škole v Sofii, kde zavŕšila tri ročníky meštianskej školy a v roku 1925 odišla študovať do Prešova. Po úspešnom absolvovaní stredoškolského štúdia /zmaturovala s vyznamenaním/, odišla na svoju „prvú štáciu“ na československú menšinovú školu v Gornej Mitropoliji. Tu sa aj vydala za svojho kolegu Tomáša Topoľského, tamojšieho rodáka.
V roku 1940 opúšťa Gornú Mitropoliju a prichádza s celou rodinou na Slovensko, kde začala ďalšia, nie vždy šťastná, kapitola jej života. Sotva sa dobre poobzerala po svojom novom pôsobisku v Hažlíne pri Bardejove /manžel dostal miesto v Michalovciach/, ešte v tom istom roku ju prepustili zo školských služieb. Novým pomerom nevyhovovala – bola totiž českej národnosti. Presťahovala sa za manželom do Michaloviec a tu, keďže bol na „voľnej nohe“, pustila sa popri starostlivosti o deti do novej, predtým nevyskúšanej práce – začala literárne tvoriť. Do umeleckej podoby začala pretavovať svoje bohaté životné skúsenosti z detstva, dospievania i z plodných rokov strávených medzi krajanmi v ďalekej „Bugárskej“. Jej prvé poviedky a novely uzreli svetlo sveta na stránkach literárnych časopisov. Novely uverejnené v jej prvej zbierke „V putách zeme“, vychádzali v Slovenských pohľadoch, okrem „Cesty rovnej“, ktorú uverejnila Tvorba v roku 1941.
V roku 1944 M. Topoľská s manželom a troma deťmi opúšťa Michalovce a na krátky čas sa rodina usadila v Martine. Po vojne odchádza rodina do Bratislavy. Od roku 1959 do 15.4.1964 pracovala ako redaktorka v časopise Slovenka a vtedy bola prijatá aj za členku Zväzu slovenských spisovateľov.
Do Bulharska sa Mária Topoľská vrátila na dlhodobejší pobyt spolu s manželom dvakrát, keď ho štyri roky sprevádzala počas pôsobenia na poste československého pridelenca na veľvyslanectvo ČSR v Sofii a neskôr, keď pracoval vo vedení Československého kultúrneho strediska v Sofii.
Bohatý a zmysluplný život Márie Topoľskej, rod. Kučerovej sa zavŕšil 13.5.2005. Krajania a smútiaca rodina sa naposledy rozlúčili so zosnulou 19. mája 2005. Uzavrela sa práca, život Márie Topoľskej, ale činy, dielo a spomienky ostávajú. S úctou a vďakou na ňu spomínajú jej žiaci, čitatelia, príbuzní a známi.
Ale vráťme sa aspoň na chvíľku k jej najvýznamnejšiemu literárnemu dielu, v ktorom v umeleckej podobe pretavila svoje skúsenosti počas svojho pôsobenia medzi krajanmi v severnom Bulharsku. „Naša pani učiteľka“ vo svojej prvej zbierke noviel píše o nás, o Slovákoch v Bulharsku, to my sme ju inšpirovali, ponára sa do našich osudov, vžíva sa do duše svojich dolnozemských hrdinov, zachytáva prelomové situácie, v ktorých sa ocitajú „vlastnou vinou“, alebo pod tlakom okolností zavinených inými. Prajný, či neprajný osud prijímajú alebo odmietajú, boria sa s príkoriami, prehrávajú i víťazia, no zakaždým prechádzajú mravnou očistou. Pritom píšuc o nás „nevysúva do popredia prvky lokálneho charakteru“, ako správne postrehol aj kritik taký náročná, akým bol Andrej Mráz. Vo svojej recenzii okrem iného konštatuje: „…sú determinované /novely/ životným materiálom, ktorý je autorke východiskom. Počnúc od vrstiev jazykových, tak v slovníku ako v syntaxi, až po charakteristiky a epickú osnovu jednotlivých noviel, všetko to nesie stopy smutného úseku slovenského života. Slovenskému čitateľovi sa autor recenzie snaží priblížiť osudy Slovákov v Bulharsku aj takto: „Osídlením Slovákov v Bulharsku doteraz malú pozornosť venovala aj odborná spisba, a tým menšiu krásna literatúra… Pravda sám predmet by ju nijako nezachraňoval, keby autorka nevedela sa zmocniť špecifického materiálu podľa požiadaviek umeleckých a v zmysle tendencií dnešného stavu našej epickej prózy.“2 Autor obsiahlej recenzie publikovanej v Eláne postrehol, že Topoľská zamietla poetiky klasických realistických východísk. V tejto súvislosti píše: „Bezpečne zbavuje sa zastaralých manier realisticko-dokumentárnych a deskriptívnych, nijako predimenzovane do popredia netisnúc ani prvky lokálneho koloritu, ktorý by menej spontánneho spisovateľa obdareného menšou dávkou jemného zmyslu pre slovesné nosné skutočnosti, ľahko mohli zvádzať.“3
Andrej Mráz je tak veľmi nadšený knižnou prvotinou M. Topoľskej, že vyjadruje pochybnosti, či v tomto prípade nejde iba o pseudonym, či sa za týmto menom neskrýva „mužský autor.“ 4 Zdá sa, že pochyboval, že by žena bola schopná napísať kvalitné novely.
Oskár Čepan zaraďuje Máriu Topoľská medzi autorov lyrizovanej prózy, kde spolu s J. C. Hronským, Š. Letzom, F. Gabajom a.i. tvoria jeden z ústredných prúdov slovenskej medzivojnovej, resp. vojnovej prózy, na ktorý potom nadväzovali naturisti /Ondrejov, Švantner, Chrobák, Figuliová/. M. Babjak dopĺňa dosiaľ povedané: „Pre lyrizátorov, v skupine ktorých je aj Mária Topoľská, štylistickú dominantu tvorí impresionistický lyrizmus, ktorý sa na pláne žánru realizuje ako novorealistická novela.“5
Zbierka noviel Márie Topoľskej „V putách zeme“ z roku 1944 sa stretla aj u ďalších kritikov s veľkým pochopením. Viacerí konštatovali, že tieto novely patria „medzi najlepšie slovenské prozaické útvary posledných čias“.6 Aj kritik tak náročný, akým bol Jozef Felix s uspokojením konštatuje: „Na umeleckej stavbe týchto noviel sú badateľné všetky vymoženosti modernej slovenskej prózy, a preto aj kniha Topoľskej stojí na jej úrovni.“7 Felix oceňuje aj inovačné prínosy knižného debutu M. Topoľskej: „Na slovesnom výraze noviel sú badateľné stopy dolnozemského lexika, veľká starostlivosť o výraz a aj po tejto stránke je kniha Topoľskej obohatením slovenskej prózy“.8
Autorka jednotlivé svoje postavy sa snaží vykresliť s patričnou dávkou psychologickej prepracovanosti, chce reálne zachytiť ich duševné pochody, a tak odhaliť motívy ich konania. Nekĺže po povrchu, ale snaží sa o ponor do duše jednoduchého človeka. Ďalší recenzent sa snaží práve tieto súvislosti odhaliť, keď konštatuje: „… vidíme, že i ten sedliak a jednoduchý človek je bytosť veľmi zložitá, ktorého iba povrchné pozorovanie by nás mohlo častokrát sklamať. A nad tým všetkým vládne zem. Tá kyprá, čierna zem, za ktorou sem ľudia doputovali zďaleka a jej otrokmi sa tu stali“.9
Autorka práve túto zložitú problematiku zachytáva veľmi citlivo, presvedčivo odhaľuje, v čom bol zmysel života našich rodákov v ďalekom Bulharsku. Áno, bola to zem, tá zem, za vidinou ktorej ich predkovia pred vyše dvesto rokmi putovali zo svojich podhorských domčekov vždy ďalej na juh a odtiaľ na západ a ak bolo „načim“, šli aj do neznámej Argentíny. Áno, zem to bola, ich vykupiteľka, ich spása, ich šťastie i prekliatie, to ona ich spájala i delila, otvárala v nich to dobré i to plané, to ona ich na konci dní prikryla. Áno, o tom píše M. Topoľská vo svojej prvej zbierke noviel, píše o rodákoch v Bulharsku, lebo vedela o nich viac ako mnohí iní.
Neskôr ešte vydáva zbierku noviel Jedovaté roky /1949, vydala Matica slovenská/, ale v týchto novelách sa chopila už inej témy. Obidve zbierky noviel vyšli v jednej knižke vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v roku 1966. A výber z oboch zbierok vyšiel v edícii Klenoty /Slovenský spisovateľ v roku 1981/.
Okrem toho M. Topoľská vydala šesť knižiek pre deti. Prvá vychádza v Mladých letách v roku 1960 /Pred spaním/. Názvy ďalších zbierok veršov pre deti: Modré nebo letný deň /1970/, Modrobiely svet /1974/, Ráno na svete /Mladé letá 1979/, Zlaté leto /Mladé letá 1983/, Zelené pre žabku /Mladé letá 1983/. Aj vo svojej tvorbe pre deti prihliadala na osobitosti tvorby pre malého čitateľa a pridŕžala sa svojho kréda: báseň pre deti „má byť predovšetkým zrozumiteľná, má prinášať radosť, vzbudzovať v nich zmysel pre dobro a spravodlivosť, pre všetko, čo robí svet krajším, čo ľudí spája a zavrhuje vojny“.10 V najlepších básničkách pre deti M. Topoľská tvorivo nadviazala na tvorbu Ľudmily Podjavorinskej a M. Rázusovej-Martákovej.
Popri pôvodnej tvorbe sa naša autorka venovala publicistickej ale najmä prekladateľskej činnosti. Spočiatku spolu s P. Horovom a neskôr už samostatne prekladala klasické i súdobé diela bulharskej literatúry – prózu, poéziu i drámu. /Slovenskému čitateľovi tak priblížila vyše 70 diel významných bulharských autorov/. Slovenská čitateľská verejnosť ako aj odborná kritika jej preklady prijali kladne a vyzdvihli najmä dokonalé vystihnutie originálu na báze realistickej poetiky a tradície slovenskej literatúry.
Krajania z Bulharska, skoro všetci sa po poslednej veľkej vojne presťahovali na Slovensko a dnes vyvíjajú aktivity v rámci svojho spolku a pravidelne sa stretávajú, spomínajú, hovoria o radostiach i starostiach života tu doma. Aj na „svoju pani učiteľku“ nezabudli a 100. výročie jej narodenia si pripomenuli na slávnostnom večeri v Mestskej knižnici v Bratislave /19.11.2009/ Autor úvodného slova Štefan Zelenák priblížil životné osudy M. Topoľskej, pripomenul jej literárnu tvorbu i jej význam pre dejiny najmenšej slovenskej enklávy v európskom zahraničí. Viacerí prítomní spomínali na svoju učiteľku, vyzdvihovali jej ľudský prístup, didaktické postupy i jej zásluhy pri šírení osvety a kultúry medzi našimi krajanmi v ďalekom Bulharsku.
Aj tento večer, venovaný stému výročiu jej narodenia, v plnom rozsahu potvrdil, že u našich krajanov ostáva Mária Topoľská predovšetkým ako „naša pani učiteľka“, ktorá s toľkou láskou, trpezlivosťou a profesionálnou zručnosťou vštepovala svojim žiačikom lásku k vedomostiam, okresávala v spôsoboch a hlavne vychovávala z detí ľudí, ktorí si vedeli zastať svoje miesto v živote. V deťoch pestovala lásku k jazyku starých materí, na školskej mape ukazovala cesty, ktoré vedú k beláskavým horám, spod ktorých prišli do „ďalekej Bugárskej“ ich predkovia. To, že jej slová padli na úrodnú pôdu, že jej námaha nevyšla navnivoč, dokázali naši otcovia a starí otcovia, ktorí sa „do nohy“ po poslednej veľkej vojne vrátili do starej vlasti. Aj ona, práve tak, ako ďalší učitelia a farári, mala podiel na tom, že „naši starí“ sa dokázali ešte raz zodvihnúť, batôžky skromné tuhšie pridŕžať a pobrali sa, teraz už najkratšou cestou, k opravdovej domovine.
Hlavne takto si naši rodáci pamätajú na „svoju pani učiteľku“, na Máriu Topoľská ako na osobnosť skôr utiahnutú, málokedy vystupujúcu na verejnosti, vždy skromnú, tichú, ochotnú poradiť, pomôcť a prívetivým slovom aj boľavé veci ponaprávať. Nemala v láske veľké slová, prázdne gestá, ostávala skôr bokom, ale činy, jej práca priniesli bohatú úrodu.
Štefan Zelenák
Poznámky
1/ Na tomto mieste nám prichodí spomenúť aj ďalších učiteľov, ktorí vykonali veľmi veľa pre krajanov v Bulharsku. Sú to predovšetkým. Mária Matějovská, Albína a Nováková, Ľudvika Švandová, Ján Šec, Tomáš Topoľský, Jozef Rusko, Václav Műller a najmä Ján Michalko, autor zatiaľ najcennejšej odbornej monografie o živote Slovákov v Bulharsku. Spomedzi farárov krajania spomínajú najmä na Mikuláša Mitáľa, Jozefa Kováča, Adama Vereša a Theodora Bálenta.
2/ Mráz, Andrej: Novely Márie Topoľskej. In: Elán.14,č.10, jún 1944, s.9-12
3/ Tamže
4/ Tamže
5/ Tamže
6/ Babjak, Michal: Slováci v Bulharsku v literárnej tvorbe Márie Topoľskej.In.Spolok Slovákov z Bulharska. Ročenka 1994, str. 42
7/ Anonym: Rilkeho poézia v slovenčine – básnický debut J.Gregorca – Zbierka noviel Márie Topoľskej. In. Slovenská sloboda, 7, č. 104, 7.V1944, s. 6
8/ Felix, Jožo: Novely Márie Topoľskej. In: Elán, 14, č. 10, jún 1944, Slovenský rozhlas, 5, č. 28, 9.7.15.7.1944, s. 881
9/ Tamže
10/ L.O.: Nová zbierka noviel. In. Gardista, č. 115, roč. VI., 21.V.1944, str. 8
Literatúra
1. Babiak, Michal: Slováci v Bulharsku v literárnej tvorbe Márie Topoľskej. In: Spolok Slovákov z Bulharska, Ročenka, 1944, Bratislava, str. 39-44
2. Topoľská, Mária: V putách zeme, vydala Matica slovenská, Martin 1944. str. 172
3. Topoľská, Mária: Stretnutie /fejtón/. In: Spolok Slovákov z Bulharska, Ročenka, Bratislava 2008, str. 138 – 140
4. Topoľská, Mária: Požehnané návraty. In: Spolok Slovákov z Bulharska, Ročenka, Bratislava 2008, str. 140 – 143
5. Zelenák, Štefan: Za Máriou Topoľskou. In: Spolok Slovákov z Bulharska. Ročenka, Bratislava 2005, str. 81 – 85